1 PRINCÍP PSYCHOLOGICKEJ PRÍPRAVY, Martin Fülep, 2009

Úvod

Cieľom psychologickej prípravy športovca je na základe psychologických poznatkov zvýšiť účinnosť zložiek športovej prípravy a v súťaži stabilizovať výkonnosť na úrovni natrénovanej kapacity športovca. Pri dobrej psychologickej príprave by športovec mal podať v akejkoľvek súťaži výkon na aký je trénovaný.

Psychologická príprava je vlastne zbraňou proti zlyhaniu výkonnosti zo psychologických príčin.

V individuálnych športoch panuje nesúlad medzi skutočnosťou, že tréning je prevažne záležitosťou záťaže fyzickej ale v súťaži prevládajú záťaže psychické. Niekedy sa dá ironicky konštatovať, že tréneri v príprave majú tendenciu trénovať pretekárov od krku dole a súťaže potom robia problémy, pretože sú často záležitosťou od krku hore. Rád by som čitateľa zoznámil s troma technikami zvládania predštartovného stresu. Ale najprv by som začal s vysvetlením vhodnej aktivačnej úrovne, ktorú považujem za dôležitú.

1.1 Aktivačná úroveň

Pre športovú činnosť je charakteristická silná emocionalita, daná záťažovým a súčasne príťažlivým programom športu. Náročný program športovej činnosti vedie k zvyšovaniu aktivačnej úrovne.

 Prostredníctvom zvýšenej úrovne aktivácie sa pri športovej činnosti mobilizujú všetky sily organizmu, predovšetkým jeho energetické zdroje. Cieľom tejto práce nie je popísať tieto deje. Každý športový výkon vyžaduje vhodnú aktivačnú úroveň (ľudovo takzvané nabudenie). Aktivačná úroveň príliš nízka alebo príliš vysoká je z hľadiska športového výkonu nevýhodná. Zhruba platí, že optimálny výkon súvisí so strednou úrovňou aktivácie. Podrobne to vysvetľuje obr. 1. Hypotéza prevrátenej U-krivky hovorí, že výkon so stúpajúcou aktivačnou úrovňou sa zvyšuje iba do určitého okamihu, potom už dochádza k znižovaniu výkonu. Podľa tejto hypotézy sa môže nízky výkon buď nízkou aktivačnou úrovňou (napr. únava) alebo veľmi vysokou aktivačnou úrovňou (napr. vysoká zodpovednosť, ktorá vystupňuje motiváciu a v niektorých prípadoch môže viesť k podstatnému zhoršeniu výkonnosti). Aktivačná úroveň nám dáva pochopiť spojitosť emočného prežitku (napr. očakávania zo súťaže) s telesnými zmenami v organizme človeka (pokles cukru v priebehu zápasu).

 

 

 

                     Obr. 1: Znázornenie prevrátenej U-krivky

 1.2 Modelovaný tréning

 Východiskom modelového tréningu sú teoretické zákonitosti procesu adaptácie zo psychologického hľadiska. Adaptáciu chápeme ako proces postupného prispôsobovania k podnetu, ktorý na začiatku vystupuje ako stresor. Ak aplikujeme špecifické psychické záťaže v tréningu môžme zvýšiť odolnosť pretekára voči týmto záťažiam. Z toho plynie psychologická požiadavka, aby do tréningu boli zaradené „modely“ súťažných situácií. Ide o priblíženie psychologického tréningového procesu atmosfére vlastnej súťaže.

 Priblíženie by malo byť „čistou kreativitou“ trénera. Až príliš často sa trénuje v psychologicky komfortných podmienkach a pretekár potom nie je adaptovaný na psychologický diskomfort súťaže, ktorý pramení z pocitov zodpovednosti, z predštartovných stavov, z vedomia vyrovnanosti súperov, z taktického zvratu zápasu a veľkého psychického napätia, z nutnosti doháňať náskok súpera, z nutnosti uhájiť vlastný náskok pred dotieravým súperom, z nutnosti vyrovnať sa s nespravodlivým výrokom rozhodcu, z nutnosti nezhoršiť svoj výkon následkom vlastného neúspechu. Všetky tieto psychické záťaže môže vynaliezavý tréner navodiť v priebehu tréningovej prípravy. Okrem vynaliezavosti k tomu tréner potrebuje ešte trochu režisérskej a hereckej tvorivosti a hlavne schopnosť sugestívne pôsobiť na svojho zverenca, ktorý musí vo veci modelového tréningu spolupracovať prijatím pravidiel atmosféry modelu. Simulácia konkrétnych psychických záťaží očakávaného súpera sa deje spôsobom, akým tréner vyberá sparing-partnerov, ktorí sú podobní spôsobom boja pretekárom, s ktorými sa má zverenec stretnúť na súťaži. V džude je to však veľmi ťažké. Skôr by mal striedať počas randori súperov, ktorí sú rýchli a technickí, pomalí a siloví, rýchli a siloví atď.

Je ťažké vytvoriť záťažový model napríklad prípravy na atmosféru olympijského zápasu, ako aj nemožné. Pokusy o vytvorenie záťažových modelov stoja hlavne za to, pretože vybavujú pretekára „adaptačnými vzorcami“ k prekonaniu nepriaznivých okolností zápasu.

Modernou formou modelového tréningu je „preťažený“ tréning (overstres). Znamená občasné zaťaženie do maxima, s cieľom učiť športovca prekonávať subjektívne pociťované možnosti. Pretekár sa adaptuje na nutnosť využitia všetkých rezerv„vydať sa“, „ísť na dno“ v zmysle psychologickom. Obsahom týchto modelov nie je vysoký objem tréningovej práce, ale sťaženie podmienok, kruhový tréning, skrátenie intervalov a vnútenie intervalov. V zmysle modelovania je výhodné použiť i syntetického tréningu (absolvovanie tréningovej jednotky ako závodu s maximom záťaže). Modelovanie môže mať aj klimatický rys. Ak sa napríklad dozvieme, že súťaž bude prebiehať v hale s vyššou nadmorskou výškou a určite dopoludnia, tieto fakty môžeme premietnuť do našej prípravy (napr. záťaž  na hrebeni Malej Fatry dopoludnia).

1.3 Autogénny tréning

 Autogénny tréning je technikou koncentratívnej autoregulácie. Vychádza z predpokladu jednoty psychického a somatického s možnosti vzájomného ovplyvňovania. Pomocou slovných formúl a predstav je naväzovaný stav zvýšenej sugestibility. Pred vlastným cvičením zaujme cvičenec relaxačnú polohu. Cvičiaci sa sústredí na dva prežitky, na tlak a teplo v sledovaných častiach tela. Prežitky sú sprevádzané pocitom uvoľnenia, relaxácie.

 Program má šesť hierarchických stupňov:

a) tiaže v končatinách

 b) teplo v končatinách

 c) regulácia srdečnej aktivity (pravidelný rytmus srdca)

 d) regulácia dýchania (sledovanie pravidelnosti dychu)

 e) centrum tepla v oblasti brucha (solar plexus)

 f) chladné čelo (voľná hlava)

Uvoľnenie jednej svalovej skupiny sa šíri do ďalších. Dochádza ku generalizácií pocitu tiaže a nasledujúceho tepla. Ďalšie cvičenie je zamerané na reguláciu srdečnej činnosti a dýchania. Zatiaľ čo telo je ťažké a teplé, hlava je voľná a chladná. U vyššieho stupňa je rozvíjaná predstavivosť (napríklad zápasu, súťaže). Možnosťou tejto techniky je napríklad zmena postoja pretekára k súťaži, čo môže pomôcť vyhnúť sa stresu.

 Vrcholový, predovšetkým individuálny športový výkon znamená často stres, neurovegetatívnu hypermobilitu (nekoordinované pohyby, chvenie, triaška, zranenia, črevné ťažkosti, poruchy spánku). To všetko ohrozuje športovú aktivitu. Preto je veľmi aktuálny psychoterapeutický zásah. Načrtnuté prostriedky vhodnej regulácie a relaxácie môžu tento zásah realizovať a cestou pozitívnej a optimistickej autosugescie objavovať a optimalizovať vnútorné zdroje športovej výkonnosti. Autogénny tréning pomáha pretekárovi ovládať vlastné telo, ovplyvňovať jeho pocity, lepšie chápať vlastné pohybové a športové reakcie a neskôr pochopiť ich kauzuálnu podmienenosť, a tým sa usilovať o ich zmenu alebo novú, optimálnu modifikáciu. Hľadať pohybové riešenia, hlavne v džude. Ak v sebe pretekár pociťuje hrozby a signály psychicky negatívneho charakteru, naučí sa im predchádzať tým, že ich v sebe anticipuje. Pretekár lepšie pociťuje sám seba, stáva sa sám sebou, pozná vlastné preferencie a reálnejšie ich môže porovnávať napríklad s úrovňou súpera. Športovec tým pociťuje potenciál svojho športového ega, svoj regulačný potenciál v záťaži športovej prípravy i svoj súťažný potenciál, z ktorého môže ľahšie odbúravať obavy, strach, úzkosť. Vytvára si predpoklad úspešnej sebarealizácie.

 Treba si hlavne uvedomiť, že ide o techniku pochádzajúcu z Indie. K zvládnutiu je náročná. Kurzy k úspešnému prevedeniu prebiehajú aj na území Slovenska. Vycvičiť sa v tejto technike by pre mňa nemal byť problém. Aby sa dostavil žiaduci účinok, techniku je treba vykonávať minimálne od 3-6 mesiacov. Za nemožnú aplikáciu v našich tréningových podmienkach považujem aj negatívne a odmietavé postoje pretekárov voči podobným „humorným či nudným“ technikám. Pretekár sa jej musí „oddať“. Nemôže byť rušený okolím a inými pretekármi. Akosi si neviem predstaviť, že by sa taká atmosféra dala u nás vytvoriť. 

1.4 Naivná psychoregulácia

 Na rozdiel od zložitejších regulačných techník (viz. vyššie) sú prijateľnejšie. Nestojí toľko času a dá sa v krátkom čase naučiť. Ide o osvojenie si určitých myšlienkových vzorcov, po ktorých pretekár siahne napríklad ak pociťuje zvýšenú trému. Je však individuálna a ku každému pretekárovi sa musí postupovať ako ku jedinečnej bytosti. Preto v tejto technike, ak má byť využitá, uprednostním vzájomnú debatu s pretekárom medzi štyrmi očami.

 2 JINDROVÁ, Š. a kol.: Psychologie sportu

 1.svazek obecné části učebních textů pro školení tělovýchovních kádrů III. a II. třídy, Praha, Olympia 1979

 Poznámky z knihy spracoval Peter Korbel st., 2009

 Riešenie psychologických problémov športovca a jeho prípravy je predovšetkým otázkou komplexného rozboru jedinca a pôsobiacich okolností spoločenskej interakcie. Rozbor je základom nového ovplyvňovania v aktívnom procese učenia, v ktorom zohráva podstatnú úlohu nielen výchova ale aj sebavýchova.

 Analýza a syntéza daného psychologického problému je o to účinnejšia, čím lepšie je tréner a športovec pripravený vnímať, usudzovať a prijímať a uskutočňovať rozhodnutia. Často totiž ide o detaily, ktoré sami o sebe nemusia byť veľkou prekážkou, ktoré však v náročných podmienkach v súťaži môžu vytvárať podstatné rozdiely v podávaných výkonoch. Psychologické poznatky a psychologické skúsenosti na seba úzko nadväzujú a tvoria základ účinného uplatňovania psychológie v tréningovom procese a v súťažení.

Vrcholový šport má charakter zodpovednej a vážnej práce a pre športovcov a trénerov, ktorá nahradila hravosť, náhodilosť, humor amatérskeho športu.

2.1 STRES

Navonok potlačený afekt vykoná svoje dielo vo vnútri, pokiaľ nenájde uvoľnenie v náhradnom vybití (Vondráček). Nezdravý je však aj úplne odbrzdený afekt, ktorý má niekedy až vlastnosť lavíny, ktorá môže uškodiť ba aj usmrtiť.

 Športovci pri štarte sú v stave silného napätia. V organizme sa aktivizuje sympatoadrenálny systém, ktorý pripravuje organizmus k boju. Do krvi sa vyplavujú z drene nadobličiek katecholamíny, ktoré spôsobujú mobilizáciu energetických rezerv organizmu. V pečení a vo svaloch sa štiepi glykogén a v tukovom tkanive tuky. Všetky tieto látky umožňujú veľké fyzické vypätie, pri ktorom ich organizmus spotrebováva. Ak nepríde k ich spaľovaniu, stávajú sa nebezpečnými (práve u psychických stresov), čo už pri súčasnom zvýšení krvnej zrážanlivosti môže mať v rôznych smeroch ťažké následky (arterioskléróza, vysoký krvný tlak, infarkt myokardu, atď.). Preto by mal po rozčúlení nasledovať aktívny telesný pohyb.

 Sú určité medze, po ktoré je jedinec schopný danú záťaž zniesť. Prekročenie tejto medze máva vždy vážne následky. U každého človeka to však prebieha inak. Niektoré fáze môžu byť potlačené a objavia sa s oneskorením.

Človek zväčša najprv reaguje zvýšenou aktivitou (poplachovou reakciou), kedy mobilizuje všetky sily. Potom môže nastať štádium rezistencie, zdanlivého vyrovnania. Človek musí v krízovej situácii jednať za každú cenu, skrátka nemá čas sa „zrútiť“. Potom však nastáva štádium vyčerpania, keď všetko nebezpečenstvo pominulo a všetko je vyriešené, človek sa môže dokonca aj úplne zrútiť a to aj v takom prípade, keď všetko dopadlo dobre (osobné skúsenosti 2 mesiace po veľkom vypätí príde vážnejšia choroba).                     Na dobrú účinnosť tréningu nestačí len objem tréningu, ale aj vnútorné nasadenie športovca. S motiváciou rastie vnímanie.  Ani najtalentovanejší pretekár sa nemôže presadiť bez vôle.

 2.2 ÚZKOSŤ

Človek, ktorý prežíva vysokú úzkosť, má veľmi narušené myšlienkové pochody. Športovec vo vypätej situácii nie je schopný plniť ani najjednoduchší taktický plán.

Je potrebné si uvedomiť, že človek v tejto situácii nie je schopný vnímať zložité inštrukcie. Preto pokyny musia byť jasné, stručné a maximálne zrozumiteľné. Jedinec v tomto stave nie je schopný realizovať nové, nenacvičené prvky (taktiky, pohyby). Malo nacvičené prvky v týchto situáciách nikdy nevykonajú ! Je potrebná sa zamerať na to čo bude a nie vyčítať to čo sa stalo. Vyčítanie je zbytočne stratený čas.

U mnohých je za ich agresívnou príčinou ich chovania väčší sociálny priestor, do ktorého keď vstúpi iný jedinec vedie to k ich obrane svojho územia (možný príklad Králik, Pecko, ktorí majú aj slabú schopnosť najprv vnútorne riešiť daný problém).

2.3 ZÁŤAŽ

Mierna záťaž (prehrávam a do konca zápasu je dosť času):

- mobilizuje sa myseľ, kooperácia mysle a pohybov,

- zvyšuje sa orientácia na cieľ.

 Extrémna záťaž (blíži sa koniec a výrazne prehrávam):

- myseľ stráca presnú orientáciu na cieľ, ba ho celkom stráca (zjaší sa),

- zhorší sa kooperácia mysle a pohybov,

- motivácia k splneniu cieľa výrazne klesá, objavujú sa výčitky, skresľovanie situácie, hľadanie viny u iných (rozhodca, súper),

- vedenie od trénera úplne zlyháva.

2.4 SKUPINA

Aj u individuálnych športov je skupinové členstvo vo vzťahu k výkonnosti. Výkon jednotlivca je totiž zväčša väčší už len v prítomnosti iných ľudí. Niekedy dokonca stačí už vedomie prítomnosti druhého. Skupina má výrazný vplyv aj na priemernú úroveň výkonu. Jedinci, ktorí sú vo výkonnosti pod priemerom snažia sa svoj výkon zlepšiť. Ale ak je ich výkon hlboko podpriemerní, ich výkon ešte viac upadá a tým aj priemerný výkon skupiny. Osobná skúsenosť: Napr. mladší žiak sa preradí do skupiny starších žiakov a pôvodný aktívny spôsob boja sa zmení na obranný, pretože už svojou technikou, silou schopnosťami nestačí na staršieho či výkonnostne podstatne lepšieho súpera a niekedy dokonca prestane robiť vôbec svoje techniky počas zápasu aj s rovnako starými súperm. 

Preto nie je možné do tréningových skupín zaraďovať príliš výkonnostne rozdielnych jedincov. 

Vedenie skupiny

Autoritatívne: môže byť vysoký výkon skupiny, ale málo kvalitný. Skupina je vyložene závislá na vodcovi. U manuálnych činností je výkon vysoký, ale u tvorivej činnosti je výkon nízky.

Liberalistické: vedúci nedáva takmer žiadne príkazy, nevykonáva kontrolu, plnenie úloh je vlažné. Skupina je nezávislá na vedúcom, jeho neprítomnosť sa takmer neprejaví. Skupinová atmosféra je uvoľnená, ale vzťahy nie sú tak harmonické, aké by sa dali predpokladať. Je určitá neistota plynúca z nejasnosti cieľov, spôsobu práce, jej deľby a jej organizovania. Účasť členov skupiny na dianí je veľká ale výkon je však malý.

Demokratické: vedenie vyžaduje názory ostatných a berie ich pri rozhodovaní aj do úvahy. Atmosféra je otvorená, prevládajú priateľské vzťahy a dôvera. Výkon trvalý a hlavne kvalitný.

 2.5 TRÉNER

 V športových skupinách býva vodcom tréner alebo cvičiteľ.

 Najčastejšie chyby trénera:

 - nedostatočná autorita (jej zdrojom môže byť nedôslednosť, nedodržiavanie stanovených zásad, nadržiavanie, pokrytectvo, ale tiež nedostatočná sebakritickosť – ja viem všetko a ostatní tomu nerozumejú, neschopnosť počúvať názory iných),

 - zameranosť na seba (egocentrizmus) – obetujem pre výkon aj zdravie športovca,

 - nedostatočné sebaovládanie – nervozitu prenáša na svojich zverencov, dôležitý je aj výraz trénera v kritických situáciách,

- totálne stotožnenia sa s úlohou trénera (tréner má mať vždy určitý nadhľad a odstup od svojej úlohy a občas si z nej urobiť žart),

- zastávanie protichodných rolí (rola trénera a sexuálneho partnera v ženských družstvách),

- podliehanie hráčom prameniace z trénerovej nerozhodnosti či malej sebadôvery,

- osobný príklad,

- nevšímavosť k súkromným a občianskym stránkach života zverencov,

- podceňovanie zverencov, je potrebné zohľadniť aj ich názor ale konečné rozhodnutie musí mať tréner,

- individuálny prístup k zverencom,

- ak niekomu tréner ukrivdí, priznať chybu a ospravedlniť sa,

- tréner vedúci musí svoju moc používať, ale nikdy ju nesmie zneužívať.

2.6 RIEŠENIE KONFLIKTOV

Ak riešime konflikt musíme ho najprv diagnostikovať, potom o ňom primerane uvažovať a až potom zasahovať.

Ak si v konflikte účastníkom:

- dobré je odísť a vyjasniť si trochu hlavu,

- uvoľniť agresivitu iným smerom,

- použiť nacvičené relaxovanie.

Tréner pri svojej práci so športovou skupinou musí z hľadiska prevencie pred konfliktami počítať s tým, že:

a) nie každý športovec jedná racionálne,

b) nie všetci myslia rovnako ako tréner, aj keď všetci majú rovnaký záujem,

c) medzi ľuďmi vždy existujú individuálne rozdiely; kladný ohlas určitého opatrenianiekoľkých jedincov, nemusí byť zárukou, že súhlas bude všeobecný.

2.7 PRIESTUPKY

Ak sa jedná o menšie priestupky, riešiť ich individuálne medzi štyrmi očami, nie pred ostatnými. Z potrestaného sa môže stať hrdina a z trénera trápny hrdina. Po napomenutí by mal povedať čo sa bude diať ďalej a to aj dodržať. Niekedy je lepšie trest odložiť (čakanie na vykonanie trestu tiež môže byť trestom) a niekedy je potrebné reagovať najmä u menších previnení okamžite, aby sa počet a výška previnení u daného jednotlivca ako aj u ostatných nezvyšovali. 

2.8 PSYCHOLOGICKÁ PRIPRAVENOSŤ ŠPORTOVCA

 Náhle zmeny športovej výkonnosti sú vysvetliteľné len zmenami v psychologickej pripravenosti, či už vlastnej alebo súpera. Výsledkom psychologickej prípravy je pomerne „krehká“ a časovo nestabilná mobilizačná pohotovosť športovca uplatniť natrénovanú kapacitu. Často sa vysvetľuje športový neúspech „psychikou“. Ale psychologické dôsledky môžu byť až druhoradé, vyvolané prvotnými príčinami z inej oblasti. Napr. vedomie vlastnej zlej pripravenosti v porovnaní so súpermi vedie k rezignácii, takže športovec nepodá ani svoj obvyklý výkon. Aj vysadenie chemických prostriedkov prípravy pred významnými pretekmi vedie k objektívnemu poklesu výkonnosti v porovnaní s nominačnými pretekmi druhotne pôsobí aj prostredníctvom straty sebadôvery.

Vo vrcholovom športe rastie psychologická záťaž v športe. Dopracovať sa k vrcholovej výkonnostnej kapacite znamená zvládnuť v príprave veľa psychických záťaží (únavu, nechuť, monotónnosť,..). Účasť na vrcholovej súťaži znamená za týchto podmienok vedomie, že všetci súperi sú obdobne pripravený ako ja a každý z nich môže zmariť moju snahu presadiť sa ako ovocie ťažkej prípravy. Takáto bilancia má záťažový účinok a za týchto podmienok sa môže uplatniť len športovec a najlepšie vyladeným psychickým stavom (za teoretických podmienok obdobnej výkonnostnej kapacity), t.j. dokáže najlepšie predať natrénovaný výkonnostný potenciál a presadiť sa bez ohľadu na pôsobiace psychické zaťaženie veľkej súťaže.

 Hľadanie rezervy výkonu pomocou psychologickej prípravy len príslušnými odborníkmi (psychológmi, lekármi, ...) je chybné. Odovzdanie zodpovednosti za psychologickú prípravu netrénerským osobám, ktoré majú k tréningovému procesu často „veľmi ďaleko“, je len riešením administratívnym a v praxi neúčinné. Rada trénerov od psychologickej prípravy dosť očakáva, ale nevie dobre ako ich vsadiť do tréningu a súťaženia.

Čo patrí do psychologickej prípravy športovca

1.Východiskom psychologickej prípravy športovca je vyriešenie psychologických otázok výberu športových talentov:

- zistenie prípadných psychologických kontraindikácií pre šport,

- zistenie pozitívnych predpokladov pre šport ( trvanlivosť vôľového úsilia – či má schopnosť udržať maximálnu silu po určité obdobie, schopnosť naučiť sa koordinačne náročný cvik, tendencia k neustálemu zvyšovaniu ašpirácií pri opakovaných pokusoch – stále si dávať vyššie ciele, potreba výkonu napr. ochotou riskovať),

- zistenie špecifických psychologických predpokladov k určitému športu,

- starostlivosť a primeranosť záťaže (napr. 10 – 13.roční športovci sú pripravovaní ako dospelí športovci) a športovci odchádzajú zo súťažného športu ako 17 roční a z tréningu sa vytráca zaujatie, radosť a objavujú sa negatívne tendencie ako trénovanie z povinnosti. Základom pre deti má byť všestranný základ pohybovej prípravy, radosť z pohybu a súťaženia, vytvoriť k športu silný emociálny postoj a na ňom potom stavať špecializovaný tréning.

2.Rešpektovanie obecných princípov psychologickej prípravy: modelovaný tréning, regulácia aktuálnych psychických stavov, regulácia motivačnej štruktúry, regulácia medziosobných vzťahov a princíp individualizácie prípravy z psychologického hľadiska.

3.Rešpektovanie zložiek športovej prípravy: psychologické základy telesnej prípravy, technickej prípravy, taktickej prípravy a špeciálne prostriedky prípravy psychologické.

4.Z časového hľadiska je možné vyčleniť

- psychologické otázky z tréningu (problematika záťaže v tréningu a problematika regenerácie síl športovca z psychologického hľadiska),

- psychologické otázky prípravy ku konkrétnej súťaži,

- psychologické otázky kaučovania,

- psychologické otázky úpravy predsúťažných stavov.

5.Nositelia psychologickej prípravy (tréner, športovec, psychológ, funkcionári, ktorí priamo alebo nepriamo zasahujú do športového tréningu).

2.9 MODELOVANÝ TRÉNING

Tréningový proces je potrebné psychologicky pripraviť na atmosféru vlastnej súťaže.

Trénuje sa v komfortných podmienkach zatiaľ čo v súťaži budú absolútne iné podmienky.

Športovec je v súťaži vystavený často psychologickým stavom ako sú:

- pocit zodpovednosti,

- predštartovné stavy,

- z vedomia vyrovnanosti súperov,

- z taktických zvratov duelu a veľkého psychického vypätia,

- z nutnosti doháňať náskok súpera,

- z nutnosti hájiť vlastný náskok pre dotierajúcim súperom,

- z nutnosti vyrovnať sa s nespravodlivým výrokom rozhodcu,

- z nutnosti nezhoršiť svoj výkon následkom vlastného neúspechu z práve dokončeného zápasu,

- z nutnosti čo najrýchlejšie regenerovať fyzické a psychické sily a pripraviť sa na ďalší zápas,

- a pod.

Toto všetko môže tréner nasimulovať modelovanými tréningami, vrátane schopnosť trénera sugestívne pôsobiť na zverenca, ktorý musí vo veci modelovaného tréningu hravo spolupracovať.

Cieľom modelovaného tréningu by mala byť:

- adaptácia na danú súťaž (úroveň súťaže, prostredie, čas, súperi, predpokladané výsledky, cestovanie, ..) z psychologického hľadiska,

- fyzická pripravenosť,

- taktická pripravenosť.

Modelovaným tréningom je možné zaťažiť športovca do maxima, s cieľom učiť ho prekonávať subjektívne pociťované možnosti výkonu.

Tu je potrebné pod prípravou na danú súťaž nie je možné chápať jeden alebo dva modelované tréningy. To je informácia o súťaži. Naučiť sa znamená minimálne 5 krát opakovať.

2.10 AKTUÁLNE STAVY – APS

Nadmerne vysoké APS sa prejavujú zvýšenou aktivitou (prehriaty, dychtivý stav) alebo naopak zníženou aktivitou (športová apatia, strach, pomalosť pohybov, zablokovanie mysle).

 

Predštartové stavy – cieľ bojová pripravenosť, ktorá sa prejavuje ako sebadôvera a vysoké odhodlanie.

Súťažné stavy sú stavy po príjazde do miesta súťaže, pred nástupom na stretnutie, ako aj v samotnom stretnutí.

Posúťažné stavy sú vyvolané subjektívnym hodnotením priebehu a výsledku súťaže a trvajú niekoľko hodín. Postupne doznievajú a len výnimočne trvajú aj ďalší deň.

 - Úspech má za následok zvýšenú aktiváciu pozitívneho smeru ( veselosť, uvoľnené rečové reakcie, blaženosť).

 - Neúspech negatívne zážitky ( depresie, neurotické prejavy, beznádej, rezignácia) čomu tréneri často nevenujú dostatočnú pozornosť a výsledkom je pokles záujmu o súťaženie, trénovanie, strata sebadôvery a nakoniec nezáujem o samotné športovanie).

 Veľký význam má po súťaži regenerácia a strava. V každom prípade je športovec unavený. Je to ako po vojnových bitkách. Víťazom sa zranenia hoja rýchlejšie a porazeným ťažšie.

 2.11 REGULAČNÉ PROSTRIEDKY APS

– zníženie aktivácie,

- zvýšenie aktivácie,

- zníženie negatívnych účinkov neúspechu,

- odstránenie psychologických dôsledkov únavy.

2.11.1 Zníženie aktivácie

Nadmerná APS je redukovateľná predovšetkým všetkými spôsobmi odvádzania pozornosti od podnetov, ktoré navodzujú strach očakávanie. To sa používa predovšetkým v predštartovných stavoch (mne sa osvedčilo robiť s deťmi v piatok pred súťažou gymnastiku a hry, aby tak trocha zabudli na súťaž a navodili si skôr radostnú atmosféru).

V súťažnom stave má veľký význam rozcvičenie, ktoré okrem odvedenia pozornosti znižuje fyziologickou cestou napätie.

Veľký význam u mnohých športovcov má humor a aj podľa reakcie na žartíky poznáme APS športovca.

Aktivácia sa dá znížiť vhodným dychovým cvičením. Dobrý účinok má energický a krátky nádych s následným pomalým predlžovaným výdychom.

Z fyziologických prostriedkov na zníženie aktivácie má dobrý účinok teplá sprcha a vlažná kúpeľ a vykonaná ukľudňujúca masáž, spánok – čo je však zvyčajne problémový).

Nešpecifikovanými ukľudňujúcimi prostriedkami môžu byť hudba, niektoré cviky jogy a psychologické prostriedky ako sugescia, hypnóza.

Dôležité upozornenie: Akékoľvek z týchto cvičení pomáha až niekoľko týždennom nácviku.

2.11.2 Zvýšenie aktivácie

Spravidla nejde o akékoľvek zvýšenie aktivácie, ale o zvýšenie pozitívnym smerom (mobilizačná pohotovosť). Obecne dobre pôsobí cvičenie na koncentráciu t.j. sústredenie na činnosť, primerané zvyšovanie zodpovednosti za výkon, zvyšovanie ašpirácií cestou presvedčovania a argumentácie. Je však potrebná opatrnosť s používaním týchto prostriedkov, pretože nadmerné zvýšenie aktivácie v negatívnom smere.

Dobré podmienky má ideomotorický tréning t.j. športová činnosť v predstave. Podobne ako Ideomotorický a autogénny tréning by sa mal vopred nacvičovať v spolupráci športovec, tréner a psychológ.

Mobilizačné účinky:

- spoločný spev pri ceste na súťaž, v šatni najmä v kolektívnych športoch,

- rituál športovca tesne pred stretnutím (napr. pokrik,..),

- počúvanie určitej hudby (ukľudnenie resp. mobilizácia),

- dychové cvičenie (pomalý a predlžovaný nádych, rýchly energický výdych), stupňovanie rýchlosti dýchanie, atď.,

- dráždivá masáž,

- psychfarmatiká (povolené !!),

- sugescia a hypnóza (mal by byť riadená psychológom).

2.11.3 Neúspech

Prostriedky na odstránenie negatívnych dôsledkov frustrácie:

- odvedenie pozornosti na nejakú atraktívnu a emocionálne podfarbenú činnosť,

- u športovca nahradiť športový neúspech úspechom v inej činnosti (nemusí byť športová),

- pri silnom prežívaní neúspechu , ktorá sa prejavuje podráždenosťou je možné využiť prostriedky na zníženie aktivácie (najmä relaxácia a spánok),

- vypočuť argumentáciu športovca aj keď tréner s argumentáciou nesúhlasí.

2.11.4 Únava

Pocit únavy je obranný mechanizmus tela, ktorý môžeme krátkodobo odstrániť vôľou, ale pri nahromadenej únave je potrebné skôr hľadať cesty na jej efektívne odstránenie . Prostriedkami sú relaxácia, spánok, použitie fyziologických prostriedkov s vedľajšími psychologickými účinkami (fyzioterapeutické procedúry, užitie umelých dýchacích zmesí napr. vzduchu obohateného kyslíkom, dýchanie v miernom pretlaku alebo ionizovaného vzduchu). Využiteľné sú aj všetky regulačné prostriedky na znižovanie aktivačnej úrovne.

 Ak je pretekár veľmi unavený po zápase a má dýchacie problémy osvedčilo sa mi, že som išiel s ním (ak je taká možnosť) na čerstvý vzduch mimo telocvičňu. Mal by s ním ísť aj tréner, aby sa mal možnosť pretekár aj vyrozprávať. Nie vždy sa mi to darí, pretože aj ja ako tréner som prežíval jeho zápas a prvé čo ma napadne tak je upozorniť ha na nedostatky počas zápasu. Viem, že to nie je správne, ale asi aj ja ako tréner sa musím vyrozprávať.

2.12 Vôľové vlastnosti

Tréner intuitívne cíti, kde sú slabé miesta športovca (bojí sa, je nerozhodný, málo disciplinovaný, nevie svoju činnosť zladiť s činnosťou kolektívu a pod.).

Horšie je to so zameranosťou pôsobenia na rozvoj vôľových vlastností. Niekedy sa robí chyba, že sa príliš zdôrazňuje budivá zložka vôle a všetko pôsobenie sa sústreďuje do zaklínadla „ty musíš“. Tým sa však podlamuje emočná rovnováha, stúpa citové napätie a vyskytuje sa „paradox vôle“ (čím viac športovec chce, tým menej mu to ide).

Sila vôle spočíva v harmonickom skĺbení iniciatívy a sebaovládania.

2.13 Východiska trénera pri práci so športovou skupinou

Tréner pri svojej práci so športovou skupinou musí z hľadiska prevencie pred konfliktami počítať s tým, že:

- nie každý športovec jedná racionálne,

- nie všetci myslia rovnako ako tréner, aj keď všetci majú rovnaký záujem,

- medzi ľuďmi vždy existujú individuálne rozdiely; kladný ohlas určitého opatrenia u niekoľkých jedincov, nemusí byť zárukou, že súhlas bude všeobecný.